Každý si pod najhorším fyzickým pocitom predstaví niečo iné. Problémom je, že si ten pocit musí najprv zažiť, aby to mohol tvrdiť. Pre mňa to asi bola noc strávená so zlomenou nohou, či 2 dni strávené na záchode s črevnou chrípkou. Neviem. Vždy keď sa niečo nové vyskytne, tak si poviem, že to bolo to najhoršie na svete.
Lenže nič z toho nie je najhorší pocit na svete. Nič fyzické sa totiž nedá porovnať s dušou človeka. A preto je pre mňa najhorší pocit na svete, keď zomrie nádej. Nič horšie sa Vám nemože stať.
Veľakrát si to ani neuvedomujeme, ale niekedy všetok náš optimismus, našu radosť a naše očakávania, všetko to je skryté vo vedomí, že existuje nejaká nádej. Je jedno či úplne zanedbateľná, hlavne, že tam je. A možno práve preto, že vždy nejaká existuje, si veľa z nás nevie predstaviť, aké by to bolo, keby sme ju stratili. Keby to, čo je, bola definitíva a nič na tom, sa nedalo zmeniť.
Našťastie je takých vecí málo. Každý sme si strojcom svôjho šťastia a je len na nás, aby sme pre to robili všetko, čo môžme. K tomu nám veľakrát dopomáha práve nádej. Nie je to nič fyzické, stačí len jednoducho pocit, že je tu nejaká šanca, že to dotiahneme tam, kam chceme.
Problém však nastane, keď stratíme aj tu poslednú slabučkú nádej. Vtedy máte pocit, že ste na konci tunela a žiadne svetlo v diaľke nevidno. Stratíte všetky ilúzie a cítite sa úplne stratený. Neviete, čo zrazu robiť a cítite sa prázdny. Nádej zomrela. A Vy máte pocit, že zomrel kúsok z Vás. Nejde to už ničím uchlácholiť, skrátka to skončilo a Vy už s tým nič nezmôžete, ani keby ste zniesli modré z neba. Prázdnota. Smútok. Bezradnosť. A hlavne - nekonečná a neopísateľná bolesť.
Ten pocit práve zažívam. Zažívam ho vlastne často, ale len málokedy si ho pripustím, uvedomím, a už vobec ho nedávam najavo.
Keď niekomu stanovia smrteľnú chorobu, je to hrozné. Avšak človek sa snaží zvrátiť osud aj všetky štatistiky a až do konca bojuje. Stále je tu nádej. Nádej, že všetko dobre dopadne. Avšak, ak sa to nepodarí, ten človek umrie a s ním aj posledná nádej. Nielen jeho, ale aj všetkých ľudí naokolo, ktorí to všetko prežívali s ním. A vtedy nastáva prázdnota, bezradnosť a bolesť. Možte plakať, smútiť, kričať... To všetko môžte, ale jediné, čo s tým dosiahnete je, že sa Vám aspoň na chvíľu uľaví. Tú definitívu však tým už nikdy nezmeníte, a práve pocit, že s tým už nikdy nič nespravíte a jediné čo môžte, je zmieriť sa s tým a naučiť sa s tým žiť, je ten najhorší pocit na svete.
A preto musíme v sebe živiť nádej, kým sa to dá. Aj keď nepatrnú, ale predsa. Pretože nič nie je horšie, ako keď umrie nádej...