Milujem alebo nenávidim?

Autor: Žuži Sahligerová | 15.10.2007 o 19:22 | Karma článku: 3,46 | Prečítané:  1293x

Milujem a nenávidím. Tak silné slová a pritom ich veľa z nás používa tak nerozvážne. Ja ich používam vo výnimočných prípadoch. Ale pritom väčšina vecí, ktoré označím tým silným slovom "nenávidím", takisto aj milujem. A naopak. Som divná alebo má väčšina ľudí tiež tento istý pocit? Aspoň občas?

Len pár osôb by som označila slovom "milujem". Ani tento článok nie je o ľudských bytostiach, ale skôr abstraktných veciach. Nedá mi však nespomenúť si aj na osoby, ktoré milujem. Na tie by som však nikdy nepovedala, že ich zároveň aj nenávidím. Tieto pocity sú príliš silné, aby sa vedeli zmeniť zo dňa na deň, prípadne, aby ste ich cítili naraz. A pritom tie pocity zažívam každý deň.

Milujem Prahu. Milujem tú veľkoleposť, starodávne stavby, kostoly, veže, pohľad na Karlov most za tmy, keď svieti celé staré mesto a nad ním sa týči ožiarený Pražský hrad. Je to neskutočný pohľad, ktorý sa nedá reprodukovať fotkami. Takisto milujem, keď v Prahe prší a potom vyjde na jednom konci dúha. A tiež milujem pocity, ktoré mi Praha prináša. Pocit, že som len jedna z davu, že ma nikto nepozná, že si možem robiť čo chcem, obliecť si, čo chcem, kričať, čo chcem... Ste len jeden z milióna a všetci v tomto veľkomeste žijú tak rýchlo, že si nestíhajú všímať okolitý svet, nie to, ešte neznámych ľudí. Takisto milujem, keď cestujem neskutočne dlho električkou a neznámy človek sa na mňa usmeje. Ten pocit je fascinujúci, pretože viem, že toho človeka už v živote asi nestretnem. A aj tak mi zlepší deň. A takisto milujem, že som ďaleko od všetkého. Že môžem kedykoľvek ujsť z domu a od ľudí, ktorí ma trápia a tu sa tváriť, že je všetko v poriadku a nič sa nedeje. Nikoho to predsa nezaujíma.

A na druhej strane Prahu neznášam. Presne pre tie isté dôvody, pre ktoré ju milujem. Neznášam tú veľkosť. Mám rada malé a útulné miesta, kde sa cítite vždy a všade ako doma. Neznášam tú anonymitu. Presne tú, ktorá vadí väčšine Levičanov. To, že cestou cez ten kúsok mesta, ktoré sa nazýva CENTRUM, stretnete plno ľudí, ktorí sa vám pozdravia a pri zvyšku sa musíte zastaviť a prehodiť s nimi pár slov. Vadí mi, že som len jeden z davu. Nikto. A vadí mi, že som tak ďaleko. Že nemôžem byť vždy nablízku, lebo buď je niekto v Prahe, alebo v Leviciach. Práve vtedy, keď ja som na tom druhom mieste. A tiež neznášam cudzích ľudí. Keď si ma cudzí ľudia obzerajú a v duchu ma hodnotia. Je to horšie, akoby vás mali ignorovať.

A takto by som mohla pokračovať. O tom, ako nenávidím a milujem malomestá a veľkomestá. O tom, ako zbožňujem pocit opitosti, lebo mi dáva pocit slobody a zároveň ho neznášam, lebo zo mňa robí niekoho iného, alebo mi pripomína, že kvoli krátkodobému pocitu slobody sa musím ničiť. Takisto milujem slobodu, ktorú si celý život vydobíjam a je mojím životným cieľom. A zároveň ju nenávidím, lebo viem, že dokonale slobodný človek nemôže byť šťastný.

Viem, sú to zvláštne a silné pocity. Ale tak ich cítim. Neviem, či som v tom jediná, alebo je nás viac, každopádne si neviem vyhraniť jednostranný názor na to, čo milujem a čo nenávidím. Všetko sa to v jednom kole prelieva a je z toho začarovaný kruh. Možno to tak má byť. Veď vo všetkom zlom je niečo dobré a naopak. Občas to však lezie na nervy. Občas lezie na nervy aj to, že neviete vlastne, čo v skutočnosti milujete, a čo nenávidíte.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Fakturant Fico, vojna inštitúcií a klaun Danko (Schutzov týždeň)

Danko rečou v Štátnej dume upozornil na čoraz zrejmejší fakt, že je komplexne mimo reality.

KOMENTÁRE

Pán premiér, pozrite sa aj na východ

V oblasti zamestnanosti sú západné a východné Slovensko rozdielne svety.

SVET

Diktátora drží pri moci boj s teroristami. V Egypte s nimi prehráva

Džihádisti chcú rozvrátiť celý Egypt.


Už ste čítali?