Môj prvý mesiac v práci

Autor: Žuži Sahligerová | 27.8.2009 o 17:16 | Karma článku: 5,30 | Prečítané:  756x

Nemám veľa času, ale keď to nenapíšem hneď, tak už to nebude autentické. Musím písať hned a trebárs aj rozpačito, ale musím dať ten neuveriteľný pocit rýchlo na papier, aby som si ho vždy pamätala.

Je to trošku také hlúpe. Veľa ľudí ma berie ako "dieťa, ktoré sa vedelo komu narodiť". Keď poviem, že pracujem v rodinnej firme, každý si pomyslí svoje. Aj ja by som si. Lenže u nás v rodine, ani vo firme to nefungovalo tak, že by u nás niekto pracoval len preto, že je to rodina/kamarát/kamarátov kamarát a pod. Áno, v tomto meste sa ani ináč nezamestnáte. Avšak nejaké predpoklady mať na tú našu prácu musíte. U nás sa skrátka všetko musí robiť dobre, a to, že je to rodinná firma len znásobuje pocit spolupatričnosti a motivácie, chcieť robiť všetko stopercentne.

A tak som po 6 rokoch práce prekladateľky povýšila. Vždy som si to priala a celý život aj štúdium aj nejako podvedome podriadila tomu jedinému cieľu. Predsa len, keď vaši rodičia založia firmu, ktorú vybudujú z ničoho, musí vás to nejako zasiahnuť. Nebolo to len opravovanie mojej slovenčiny zo všetkých strán, ktorú u nás musel každý perfektne zvládať a teraz sme "my deti" tak trošku profesionálne týmto deformovaní a lezieme tým veľa ľuďom občas na nervy :). Bolo to aj o tom, že som zo školy išla do roboty, kde som sedela buď v otcovej krčme na barovej stoličke a pila coca colu a jedla banány v čokoláde, alebo som si kreslila vedľa maminy, ktorá neúnavne prekladala. Bolo to aj o tom, že sa moji rodičia, hlavne mamička, často vracali domov až v noci, že sme dlhé roky neboli na dovolenke, lebo sme splácali úvery, aj o tom, že ma ako malú nechávali s anglickými lektormi, aby som ich "nejako zabavila".

Lenže to povýšenie prišlo dosť nečakane. Skrátka bolo buď alebo. A alebo znamenalo koniec našej jazykovej školy. Koniec po 17 rokoch. Pre mňa to bolo niečo nepredstaviteľné, preto žiadne alebo neexistovalo. A tak som tu, o mesiac odchádzam do Prahy doštudovať si školu, spraviť štátnice, napísať diplomovku a popri tom riadiť školu vzdialenú 500km. Pre niekoho šialená predstava. Pre mňa výzva niečo dokázať a robiť konečne presne to, pre čo som bola "stvorená".

A tak som uprostred leta vhupla do manažovania. Debaty s bratom aj učiteľmi o tom, čo je, bude, bolo a malo byť. Moja hlava už aj tak roky praská nápadmi, čo všetko chcem u nás urobiť. A tak som si aj vymyslela, bolo treba len zrealizovať to. Vymyslieť niečo je jednoduché, stačí pár rozumných a kreatívnych hláv a brainstorming ide ako po masle. Horšie je uviesť veci do života a ešte ťažšie udržať ich.

A tak som sa po niekoľkých reklamných kampaniach dostala k zlomovému bodu. Dohadovať si osobné stretnutia. To sa stalo včera. Včera som sa na jedno aj dostala neplánovane. A pani riaditeľka bola zhodou okolnosti mamina mojej bývalej spolužiačky :). Takže ma ani neprekvapila otázka, či už mám aj na to vyštudovanú školu. Ale odpoveď bola prijatá nečakane kladne. A potom dookola telefonáty. Polovica ľudí bola nedosiahnuteľná, prepínali ma na fax alebo na mňa nemali čas. Z jedného telefonátu som mala takmer depku a celú noc som nemohla spať, keď som si predstavila, že s tým nepríjemným človekom sa mám ďalšie ráno stretnúť a niečo od neho chcieť.

Ale ráno prišlo. Samozrejme som bola na stretnutí o pol hodinu skôr a sedela v aute. A nakoniec to bolo niečo úžasné. A nie len táto schôdzka. Spomínali sme moju mamičku, brata, kolegov. Mala som pocit, že jedna pani sa aj rozplače keď ma uvidela. S jej synom sme vyrastali. Ale najlepšie bolo to nadšenie z ich strany. Ten pocit stál za celý ten mesiac.

Keď som prišla z poslednej schôdzky, chcelo sa mi plakať od šťastia. Uvedomila som si, aké úžasné je robiť presne to, čo chcete. Niečo, čo vás napĺňa a ešte lepšie - napĺňa to aj ľudí, s ktorými spolupracujete, alebo pre ktorých pracujete. Nikdy by som to nezvládla bez mojej mamy, ktorá, verím, by bola na mňa dnes neskonale pyšná, že pokračujem v jej sne, ktorý sa stal aj mojím snom. Ale aj otca, ktorý je tu pri mne stále a drží ma pri zemi, aby som nebola sklamaná, ale s každým mojim úspechom sa teší viac ako ja.  A tiež by som to nezvládla bez môjho brata a Wandušky, ktorí ma vždy vo všetkom podporovali, aj keď to so mnou nebolo vždy ľahké a hlavne mi verili a môj skvelý brat zveril mi naozaj niečo fakt zodpovedné, na čo by som sa sama od seba nikdy asi neodvážila.

Viem, že to tu znie ako ďakovačka na oscaroch, ale budem pokračovať :). Zistila som tiež, že je strašne dôležité s kým, pod kým a nad kým pracujete. Nemám pocit, že by som bola niekomu podriadená, alebo nadriadená, bolo by to asi aj smiešne pri mojom veku, tváriť sa tak :). Ale neskutočne si vážim všetkých s ktorými pracujem, pretože mi stále pomáhajú a podporujú pri každom mojom úspechu. A to som sa bála, či ma nebudú brať za niekoho, kto ich chce dirigovať a byť na nich zlý.

Skrátka a dobre - dnešný pocit je nepopísateľný a naozaj úžasný. Každému prajem, aby celý život robil to, čo chce, a to, čo ho napĺňa, pretože ak nie, prichádza o tento famózny pocit. Už chápem, prečo ma moji rodičia práve k tomuto viedli.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Fakturant Fico, vojna inštitúcií a klaun Danko (Schutzov týždeň)

Danko rečou v Štátnej dume upozornil na čoraz zrejmejší fakt, že je komplexne mimo reality.

KOMENTÁRE

Pán premiér, pozrite sa aj na východ

V oblasti zamestnanosti sú západné a východné Slovensko rozdielne svety.

SVET

Diktátora drží pri moci boj s teroristami. V Egypte s nimi prehráva

Džihádisti chcú rozvrátiť celý Egypt.


Už ste čítali?