Je nedeľný večer a ja ho trávim vo svojej skromnej izbietke na intráku. Alebo presnejšie na "koleji". Takisto, ako som strávila aj ten sobotný večer. Takisto, ako som strávila ten piatkový večer. Večery, ktoré boli počas mojich stredoškolských čias hriechom, aby som zostala doma. A pozerala telku. Alebo nebodaj učila sa. Ale časy sa menia...Dôvody, že kvasím "doma" sú jednoduché. Po prvé - nikto ma nikam nezavolal. Vlastne možno by aj zavolal, lenže ja som vyhlásila, že sa musím učiť. A to je môj druhý dôvod - učenie.Keď travíte takéto večery, začne vám byť trochu smutno. Spolubývajúci sú na víkend doma, takže sa cítite dokonale sám. Stačí si pustiť trošku depresívnej hudby a stav depky je zaručený. Jediné spojenie s domovom zostáva telefón a internet.Keď trávite takto večery, začnete si uvedomovať, ako ďaleko od všetkých ste. Nevravím, že tu nemám dosť priateľov. Lenže niekoľkoročný priatelia a rodina, s ktorými ste prežili toľko piatkových a sobotných večerov sú niečo iné.A teraz, keď som od tých ľudí stovky kilometrov vzdialená, mi zostáva len na nich myslieť. Počítať dni, ktoré vám zostávajú na kúpenie si lístka na vlak... Telefonovať domov takmer každý deň a pýtať sa, čo je nové a čo robia, ako sa má pes... Vyčkávať na internete, kedy sa kamaráti vrátia z víkendových výjazdov do podnikov a zisťovať kde boli, s kým, ako dlho, čo pili, o čom sa rozprávali... Výdobytky modernej doby ma naozaj držia nad vodou.Nie som nešťastná, že som odišla tak ďaleko. Veď každoročne odchádzam aj ďalej, ale vždy sa nakoniec vrátim domov. A nakoniec, nie každý večer trčím na intráku. Len.. len mi je tu občas samej tak trochu smutno.. :)
Sedím si na intráku.. part no.2
Tentoraz o tom, že život na intráku nemusí byť vždy len zábavný.