Dnes sa mi podarilo skončiť svoje prvé skúškové obdobie v živote. A celkom úspešne. Teda, nebolo celé úspešné. Ale skončilo sa úplne skvelým dňom. Konečne som mala zo skúšky a aj zo seba dobrý pocit.
Bolo to síce iba C (rozumej 2), ale zdvihlo mi to sebavedomie. V predchádzajúcich skúškach som prešla len tesne a navyše som jednu nenávratne neurobila (bez možnosti opakovania..). Keď som sa ešte pred týždňom (vtedy ma prvýkrát v živote vyhodili zo skúšky) zaoberala otázkou, či tento pol rok stál za obetovanie toľkého času a či vôbec má zmysel pokračovať v tejto škole, dnes to bolo o niečom inom. Dnes som si uvedomila, že nie som až taká hlúpa, a že niečo vo mne predsa len bude.
Po zapísaní známky do indexu som sa cítila, akoby zo mňa opadlo úplne všetko. Všetok stres, tlak, nervozita, strach, ale aj väčšina vedomostí, ktoré som už mala úplne po okraj natlačené v hlave. Bol to pocit voľnosti a radosti zo života. Celkom pekné zakončenie semestra. Aspoň pre mňa.
A ja som si hneď začala užívať zaslúžené prázdniny. Vlastne mi to ani hneď nedošlo, že teraz pár týždňov ma nečakajú žiadne povinnosti. Uvedomila som si to, až keď som volala s otcom a ten sa ma spýtal "A čo ideš teraz robiť?". Hups. Vtedy mi to zaplo. Veď ja už nemusím nič robiť! A začať si užívať Prahu! Nie ako po minulých skúškach - zapadnúť do študentskej hospody a zabávať sa. Byť opäť raz len turista.
A tak som sa otočila (keďže som automaticky išla zo školy na metro na intrák) a vybrala sa peši do centra. A cestou som sa len tak sama pre seba usmievala. A som rada, že sa usmialo aj pár okoloidúcich keď ma zbadali :). A potom som začula zvuk koľají a zbadala malého chlapčeka ako stojí na zábradlí, maminka ho zo zadu drží a on pozerá zhora na vláčiky. Spomenula som si na môjho brata s jeho láskou ku všetkému vlakoidnému, nedalo mi to, a tak som prešla na druhú stranu cesty a zavesila sa na zábradlie. A hodných pár minút som len tak stála, triasla sa zimou a s úsmevom sa pozerala na tie veľké veci valiace sa po koľajniciach. Bol to jeden z tých skvelých pocitov šťastie aj keď Pendolina som sa nedočkala :).A potom som sa vybrala na pravé pražské januárové výpredaje. A minula som svoj mesačný príjem na darčeky pre kamarátov (a trochu aj pre seba :)). Len tak. Zo šťastia, že ich mám. A bolo mi ešte lepšie. A keď som po pár hodinách vychádzala von, začalo snežiť. Dokonalý pocit šťastia. Aspoň pre mňa je. Či už sedím doma a čumím z okna ako sa popred svetlá sype alebo keď sa prechádzam po čerstvo zasnežených chodníkoch. Dokonca som chcela ísť tých 15km na intrák peši ale rozmyslela som si to :). Aj keď mi bolo trochu ľúto, keď už za tmy som zostupovala dole do metra. Ale aj tak som si neodpustila prejsť pár zastávok peši. A sama. A s úsmevom na tvári.
A tak si tu teraz sedím sama na izbe. Stále s úsmevom na tvári. Počúvam Nicka Drake-a a jeho Northern Sky a pozerám von oknom ako mi sneží šťastie na zem. Nie, žiadny sex, drogy, ani rockandroll. Moja malá súkromná oslava. Lebo mám čo oslavovať. Nezamýšľam sa nad tým, čo bude budúce skúškové obdobie, ani to, čo bude, keď zase začne škola. Netrápim sa ani zajtrajškom. Dnes je dnes a práve dnes mám dôvod byť šťastná. Veď konieckoncov...ešte aj sneží.