Ľudia prichádzajú a odchádzajú celý život. Väčšinou nečakane. A práve tí, ktorí prídu nečakane vo Vás často niečo zanechajú.
Niektorí prídu a zostanú. Navždy. Niečím si Vás získajú a vy ich stále musíte nosiť v srdci. Sú to ľudia, na ktorých myslíte, keď idete spať, keď vstávate, keď sa niečo prihodí. Beriete ich občas aj ako nejakú samozrejmosť. Neviete si predstaviť, že by tu zrazu neboli. Aj keď sú od Vás tisícky kilometrov, cítite, že sú neustále pri Vás. Je to Vaša rodina, priatelia z detstva, ale aj tí noví, trebárs aj tí, ktorých ste stretli v škole, alebo cez internet a poznáte ich pár rokov, nie, aspoň pár mesiacov a už viete povedať, že na nich nezabudnete. Aj keď ste ich naživo videli možno len jedinýkrát. Vznikne medzi Vami istí druh dôvery.
Ja mám aj kategóriu tzv "platonických lások". Väčšinou sú to ľudia, ktorí sa mi zapáčia na prvý pohľad. Či už nejakým počinom, blogom, prvou vetou na messengeri, alebo len obyčajným pohľadom. Pri takýchto ľuďoch mám spočiatku pocit, že s nimi chcem byť stále. Postupom času sa očarenie buď vytratí, alebo zväčší a vtedy sa z nich stanú ľudia z prvej "kategórie". Občas vytriezvenie bolí, ale vo mne vždy zostane pri stretnutí s ľuďmi, ktorý ma dokážu očariť vždy príjemný pocit, na ktorý sa v srdci nezabúda.
Potom sú tu ľudia, ktorých stretnete, možno prehodíte pár slov, ale tým to končí. Nevymeníte si s nimi telefónne číslo, ani e-mailovú adresu. Možno sú to ľudia, ktorí Vás oslovili na internete, ale nezaujali Vás dostatočne natoľko, aby ste ich zaradili medzi priateľov. Možno občas s nimi pokecáte cez ICQ alebo skočíte na kávu, ale tým to pre Vás končí. Ale sú tu. A je príjemné mať aj takýchto ľudí a mať pre nich miesto vo svojom srdci.
Samozrejme, existuje pre mňa aj kategória priatelia, kamaráti. Ale tí sú všetkým jasný a známy, takže o nich sa rozpisovať nebudem. To len preto, aby mi nevynadali, že sa tu nenašli niektorí ;o).
Ďalej je tu kategória ľudí, ktorých veľmi radi ani nemáte. Nemusia to byť práve Vaši nepriatelia. Stačí, že sú Vám nesympatický, alebo Vám jednoducho "nesedia". Nevyhľadávate ich spoločnosť, alebo sa im dokonca radšej vyhýbate. Vediete len formálne konverzácie, ak je to nutné. Tým pádom, že ste ich nikdy nemali v obľube, nikdy nespravili ani nič, čo ste nečakali. Maximálne môžu mierne narušiť Vaše vzťahy s tými, ktorých radi máte. Ale na to máme predsa srdce, aby sme si vedeli vyberať priateľov.
A ešte je tu skupinka ľudí, ktorí najprv patrili do tej prvej kategórie. Stačilo pár mesiacov, či týždňov, aby ste si ich obľúbili. Vybudovali ste si k nim dôveru, nosili ich v srdci, mysleli na nich. Lenže potom sa niečo stalo. Buď na jednej alebo na druhej strane. A Váš vzťah sa úplne otočil. Možno to bola chyba oboch, možno len jedného. A zrazu si nemáte čo povedať. Buď ste to Vy, čo si k nemu už neviete vybudovať dôveru a tváriť sa, že sa nič nestalo. Alebo je to on, ktorý Vám neodpovedá na mejly, nedvíha telefonáty. Z doživotného priateľa sa stal pre Vás úplne cudzí človek. Alebo Vy preňnho. Ale predsa po ňom niečo zostalo. A možno časom sa to predsa len zmení..
Pri niektorých ľudoch mám pocit, že na mňa úplne zabudli. Vymazali si ma zo života. Ja však nezabúdam. Či už ten človek zomrel, alebo odcestoval ďaleko odomňa. Či je to kamarátka, ktorá je už 3 roky v Anglicku, či môj praujo, ktorý pred pár rokmi zomrel. Nezabudla som ani na toho chalana, s ktorým som asi pred 4 rokmi "chatovala" jeden deň a on mi povedal, že nanňho určite zabudnem. Nezabudla som ani na toho, ktorému som povedala, že s ním už v živote neprehovorím, lebo mi nedôveroval. Nezabudnem ani na toho muža, ktorý sa na mňa tak pekne pozrel pred dvoma mesiacmi v električke.
Každý jeden človek, ktorého som trošku viac spoznala, alebo sa len na mňa pekne pozrel, keď som mala zlý deň, vo mne a mojom srdci niečo zanechal. Či už len ryhu, ktorá doteraz občas bolí, alebo len krátke pohľadenie. Majú také isté miesto, ako moji priatelia, ktorých tam dennodenne so sebou nosím.
Verím, že všetci, čo ma poznajú sa niekde našli. A nikdy na mňa nezabudnú, tak ako ja na nich. Či už sa poznáme od základnej školy, alebo len pár dní. Tí, ktorých objímam, tých ktorých som kedy pobozkala, tých, ktorým som ublížila. Tých, s ktorými všetko toto prežívam len virtuálne a na diaľku. Ďakujem Vám za všetky pohľadnia, ale aj ryhy. Všetci máte svoje miesto v mojom srdci. A vždy budete mať.
