Keby som tu netrčala tak sama... Virtuálna komunikácia nie je dobrá náhrada... Ale aspoň niečo... Prečo všetci o takomto čase už spia?? Alebo sa zabávajú.. No dobre, tak nech sa... Nebudem im kaziť zábavu svojou melanchóliou...
Keby som len nebola tak sama... Chcelo by to človeka.. Ľudský dych.. Ľudský pohľad.. Ľudský dotyk.. Ale všetci už spia.. Alebo sú ďaleko.. Alebo..alebo.
Samota je hrozná vec... Musím si vystačiť so svojimi depresívnymi pesničkami púšťanými stále dookola... Ale predsa... Chcelo by to niekoho, komu sa dá vyplakať na ramene.. Bez slov a bez vysvetlenia.. Bez dôvodu.. Len tak.. egoisticky...
Samota je hlúpa... Núti Vás rozmýšľať.. Nad sebou, nad ľuďmi, nad životom... nad hlúposťami.. A pomaly Vás zožiera... Nie je to pekné.. Už mi ani tá pesnička nepomáha...
A stále som tu sama.. Už tu nezostal ani len žiadny virtuálny človek pripomínajúci mi, že dnes nehrajú na svete moju "one man show".. Čo teraz? ...asi pôjdem plakať.. Zoberiem si svoj vankúš a budem doňho smrkať celú noc ako v Beverly Hills 90210...
Chcela by som ísť spať... Tak ako po stovky iných nocí trčať sama v studenej posteli a objímať svôj vankúš... Ale nemôžem.. Viem, že prídu... Moje nočné mory.. Ach, čo by som bez Vás len robila... Asi by som mala konečne normálny spánok.. Aký to má zmysel ísť spať? ..aj tak nebudem... Budem kričať zo sna, v námesačnosti behať po izbe, premiestňovať vankúše, rozlievať poháre.. A ráno si nič nebudem pamätať... Iba to, že to bola ďalšia... A zase som sa poriadne nevyspala.. Ešteže tu nikto nie je, aspoň svojím nočným "ekstemporé" nikoho nebudem vyrušovať...
Ešteže je samota moja najlepšia kamarátka...