Spomaľme

Autor: Žuži Sahligerová | 5.5.2006 o 22:50 | Karma článku: 6,65 | Prečítané:  1384x

Neviem, či to je len vo veľkých mestách a počtom ľudí v ňom, no v poslednom čase som si uvedomila, že všetci okolo mňa sa niekam ponáhľajú. A všimla som si, že aj mne sa za posledných pár mesiacov akosi predĺžil krok...

 Jan Saudek
Spolužiačky nervózne klepkajúce opätkami náhliace sa do školy, študenti bežiaci na autobus, ľudia v oblekoch naskakujúci do takmer idúceho metra... To všetko stretávam denne tu v Prahe. Minule mi to nedalo. A zamyslela som sa, že je to trošku divné a trošku smutné.

Cestou po meste majú všetci niekam naponáhlo. Ešte aj tí turisti si ledva stihnú odfotiť Muzeum, aby stihli všetko obehať, nie to ešte čakať na smrtku vyliezajúcu z orloja. Je potom však ten efekt správny? Keď si nevieme v kľude vychutnať aspoň dovolenku?

Praha ma nakazila. Už nevstávam hodinu a pol pred začiatkom školy, aby som všetko v pohode stihla. Radšej si dlhšie pospím, vstanem 10 minút pred a 2 minúty meškám. Pojem raňajky mi objasňujú až doma, kde mám full servis. A potom sa ponáhľam. Do školy, na autobus, do obchodu, do mesta a zase naspäť na intrák. To, že nestíham udržať krok so spolužiakmi ospravedlňujem krátkymi nohami.

Pripomína mi to stredoškolské časy. Do školy bolo vždy času dosť. Cestou sme prebrali všetky okamihy predchádzajúcich dní, naučili sa na písomku, poohovárali okoloidúcich, dôkladne sa vyhýbali blatu v parku, pokecali s ďalšími stretnuvšími kamarátmi a s úsmevom sme vchádzali do triedy. A cestou zo školy? Vtedy bolo času ešte viac. Tlupa valiacich sa ľudí, rozoberajúcich nové bláznivé teórie, spievali sme, hrali sa na atómy (gympláci...), zastavili sa v parku alebo v krčme... a opäť s úsmevom na tvári prichádzali každý do svojho domova.

Keď som bola minulý týždeň doma a išla do mesta, cítila som sa mierne povedané ako idiot. Môj zvyk ísť takmer behom bol v tomto kúte sveta niečo divné. Uvedomila som si to asi až po hodine. Keď som sa obzrela a všetci si kráčali vychádzkovým tempom. Vychutnávali slnko, nazerali do výkladov, mávali po sebe, konverzovali uprostred ulíc... A páčilo sa mi to. Vtedy som sa konečne prepla z veľkomestského režimu na malomestký. A vychutnávala som si prechádzku ležérnym krokom.

Pár týždňov sa už snažím neponáhľať ani v Prahe. Autobusy využívam čo najmenej, na metro sa radšej prejdem peši. Je to síce len 15min prechádzka cez sídlisko, ale aj tak to poteší. Je to 15 minút odreagovania sa. Úplne vypnúť a počítať okná na panelákoch, lúštiť ešpézetky na autách, či sledovať ľudí v presklených kanceláriach. Aj to mi zlepší deň a cítim sa tak nejak ľahšie. A potom cestou z mesta prejdem pár zastávok metra peši. Len tak. Vyvenčiť sa, nadýchať sa vzduchu, pozrieť sa do slnka, užívať si aspoň chvíľu život a nemyslieť na povinnosti.

Myslím, že všetci by sme mali spomaliť. Viem, niektoré veci nepočkajú, ale naháňať sa od rána do večera je podľa mňa neuveriteľné mrhanie života. Je to asi klišé, ale vážne je len jeden. A vždy sa nájdu veci, ktoré počkajú. Vždy sa dá nájsť pár minút, aby sme vymenili autobus za nohy. Pre mňa je aj tých pár minút užívanie si života. Veď potom sa už aj tie povinnosti plnia s príjemnejším pocitom, že sme chvíľu len tak žmúrili do slnka, cítili na tvári vetrík a nechali svet, nech pár minút funguje bez nás.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

OĽaNO nie je iba Matovič, hovorí jeho líder. Uvažuje, že sa stiahne z politiky

Líder OĽaNO Igor Matovič pre SME hovorí, že sa mu stalo niečo závažné.

KOMENTÁRE

(Ne)obyčajný človek Igor Matovič

Lídra Obyčajných ľudí šikanuje koalícia, no sám zo seba robí ľahký terč.


Už ste čítali?